27. október 1944

… Neviem, koľko bolo hodín, keď sme vyčerpaní a premoknutí zastali na hornom okraji lúky, východne od Jelenskej skaly. Pod vplyvom únavy, neistoty a počasia temer všetkých sa zmocnila totálna apatia. Možnože tento stav ma viedol k rozhodnutiu založiť oheň a utáboriť sa na noc pod konármi obrovských jedlí, asi 1000 m n. m. Nemusí byť hanbou „pána stvorenia“, ak sa priznám, že nebyť dvoch žien, V. Tublovej a G. Kalocsayovej, oheň nezaložím.

Už záblesk prvých plamienkov osvietil mysle. Apatickí oživli a hneď bolo dreva a akoby zázrakom sa objavila aj vozová plachta, ktorú vystreli nad oheň a nad našimi hlavami. Bolo pod ňou tesno, pršalo za krky, veď nás bolo pod ňou do štyridsať. No hocako, bolo to predsa prvé prístrešie na mieste, ktoré sa nám stalo domovom temer na pol roka. …

Pohľad z tábora pod Jelenskou skalou

16. november 1944

… Šestnásteho išlo niekoľko mojich ľudí na Richtárovú a Staré Hory, lebo skromné zásoby rýchlo ubúdali. Po úspešnej výprave sa skupina zastavila v dome osadníka Richtera, aby zakľali brava a vyprali si bielizeň. Z roboty ich vyrušila streľba zo smeru od osady Piesky. Hliadka Nemcov narazila nad Richtárovou na príslušníkov skupiny A. Kozáčka a prišlo k prestrelke, za ktorej sa Nemci rozdelili na dve skupiny. Jedna z nich bežala na sever smerom k Richterovmu domu, kde je očakávali chlapci z mojej skupiny. Z výstrelov C. Kováča, J. Garoša a ďalších bol jeden z Nemcov zranený a za podpory dvoch vojakov uchýlil sa do domu Jozefa Krištofa (Richtárová č. 3). V. Tublová sa odvážila ísť za Nemcami a vyzvala ich aby odložili zbrane a vzdali sa. …

Zabíjačka v Richtárovej

8. december 1944

… V B. Bystrici som sa so svojim spolupracovníkom rozlúčil a šibol do našej „centrály” u Špaňhelov na Hornej ulici. Ešte v ten deň som sa stretol s Antonom Prídavkom v byte Emila Šteflíka, úradníka elektrárne, zapojeného do spravodajskej siete vedenej R. Špaňhelom a O. Patočkom. Ubytovaný som bol u Škrovinov. Na druhý nám pripravili schôdzku v kancelárii správcu ovocinárskej spoločnosti Fatra, ktorý podporoval partizánske hnutie. Správca sa taktne vzdialil a nechal nás v svojej úradovni rokovať. O chvíľu sa však vrátil so štyrmi nemeckými dôstojníkmi, navzájom nás predstavil a vyzval, aby sme si sadli za konferenčný stôl. Nemci sedeli z jednej strany a naproti ním dvaja povstalci po boku partizánskeho veliteľa. V tejto šteklivej situácii sme museli zachoval nervy, pokoj, a hrať úlohu, do ktorej nás slepá náhoda vohnala, hoci v prvom momente nám prebehli mysľou všelijaká myšlienky. …

Banská Bystrica 26. októbra 1944

21. december 1944

… Dvadsiateho prvého decembra sa prihodilo čosi, čo mohlo mať zlé následky najmä pre Staré Hory. Spravodajská súhra v zmysle dohovoru sa ešte nestihla uviesť do života, keď sa u nás ohlásil Fr. Hlavica zvaný Moravák, príslušník 2. čs. brigády zo Sovietskeho zväzu, člen 1. odd. našej partizánskej brigády. Išiel s niekoľkými druhmi na Staré Hory po zásoby. Vrátil sa v noci a so slzami v očiach oznamoval, že na Staré Hory prišli za úplnej tmy, veľmi opatrne. Zistili, že na námestí pred kostolom sa čosi deje. Stiahli sa a čakali. V tom zaznel výstrel, zrejme tam, kde boli Nemci. Z jeho druhov padol partizán Taussig zo Žiliny, ktorý bol okamžite mŕtvy. Počkali až sa na námestí nič neozývalo, vzali svojho mŕtveho a odniesli na Richtárovú, a tam ho na okraji lesa, nad domom Haľamovcov, uložili do snehu. Až na druhý deň sa zistilo, že okrem Taussiga, streleného do srdca, ostal na starohorskom námestí ležať aj jeden Nemec s prestreleným srdcom: Bola to naozaj zriedkavá náhoda. Odznel akoby jeden výstrel, vystrelili v tom okamihu dvaja. Jeden padol na jednej, druhý na druhej strane. Obaja trafení do srdca.  …

Pri hrobe partizána Juraja Taussiga v Richtárovej nad domom Haľamovcov (zľava: neznámy, Ctibor Kováč, Ján Lukášik, Ján Mikuš).

začiatok januára 1945

… Jeden z prvých januárových večerov neprichádzali moji chlapci, ktorí mali úlohy mimo tábora, načas domov. To nás znepokojovalo, lebo presnosť – hoci sme ju v partizánskych podmienkach nemerali na minúty – bola podmienkou istoty a bezpečnosti. Prvý sa vrátil J. Lukášik. S nadšením rozprával o najnovšom hrdinskom kúsku Borisovom. Stavil sa vraj o fľašu slivovice, že zastrelí nemeckého strážneho pod mostom na ceste z Ulmanky do Starých hôr. Vypožičal si ženské šaty, zababúšil sa do vlniaka a pištoľ vopchal do rukávnika. Vzal so sebou asi 10-ročného chlapca a sánky a hajde na Ulmanku. Keď prišiel k viaduktu, zamieril si to priamo k Nemcovi, ani čo by sa mu chcel – ako to bolo zvykom – legitimovať. Vytiahol pištoľ, vystrelil na Nemca a ušiel s chlapcom do hory. Boris stávku vyhral a na Richtárovej oslavovali.

Neskôr sa vrátili aj ostatní chlapci, ktorí sa zdržali kvôli druhovi, na ktorého z oslavy husárskeho kúska zapôsobila zemská príťažlivosť, čo aj snehom zavalená. A to bolo proti našej reguli. Medzi dobrodružnými povahami a triezvymi hlavami došlo k názorovým rozporom. No na druhý deň ráno som poslal depešu veliteľstvu brigády. Kpt. Sokolov prišiel okamžite a milého Borisa vykázal z obvodu našich organizovaných brigád. …

Ján Balaďa (prezývaný Otec) a kpt. Meňšikov (krycie meno Sokolov).